Dominantou Hlavného námestia je radnica. Na mieste križovatiek dvoch ulíc bola postavená v roku 1461 majstrom Jurajom zo Spišskej Soboty budova gotickej radnice, keďže pôvodné centrum mesta bolo po vpáde husitov čiastočne vypálené a presunuté na iné miesto (zo Starého trhu na terajšie Hlavné námestie).

Budova si žila svoj príbeh cez architektonické premeny alebo rôzne pohromy, ktoré ju sprevádzali. Prvýkrát vyhorela už v polovici 16. storočia. Jej renesančnú prestavbu viedol majster Kuntz z Kežmarku. Pravdepodobne aj vtedy vznikol reliéf mestského znaku s letopočtom 1555, zamurovaný nad západným vchodom. V roku 1641 sa k radnici pristavila veža, ktorú podľa dobového opisu z roku 1720 zdobili mravoučné nápisy.

Jej ďalšia premena do klasicistického štýlu nastala koncom 18. storočia, opäť po požiari. V roku 1922 ju poškodil ďalší veľký požiar. Vtedy zhorelo aj 29 domov na námestí. V tomto období bolo nadstavené druhé poschodie. Zaujímavosťou sú fasády budovy ukončené rímsou a obiehajúcou barokovou mrežou s motívmi delfínov. Pod radnicou sa nachádza stará pivnica, v ktorej v 16. storočí vyvierali pramene vody. Podľa povesti vedie z pivnice úniková podzemná chodba. Radnica po celých šesť storočí svojej existencie slúžila a slúži ako miesto pre administratívne riadenie mesta. V súčasnosti je sídlom tunajšieho mestského úradu.

Zdroj: Kráľovský Kežmarok – Moderná kniha

Putovanie historickým jadrom mesta prirodzene ústi až na Hradné námestie – na samotný Kežmarský hrad. Prvá písomná zmienka o ňom pochádza z roku 1463. Archeologický výskum odkryl, že na jeho mieste stál Kostol svätej Alžbety, ktorý postavili nemeckí kolonisti už pred rokom 1251. Opevnenie hradu sčasti nadväzovalo na existujúce mestské hradby.

S hradom je spojených niekoľko slávnych rodov. Ako prvý sa spomína rodina Štefana Zápoľského. Tá neskôr hrad zverila poľskému šľachticovi Hieronymovi Laskymu. Jeho syn mal za manželku o 20 rokov staršiu Beatu Koscielesku, ktorá je známa svojím výletom do „Snežných hôr“, dnešných Tatier. Ide o prvý zaznamenaný turistický výlet do Vysokých Tatier. Keďže však išla na výlet v roku 1565 bez manžela, bola kruto potrestaná, a to uväznením do hradnej veže.

Ďalšia významná rodina, ktorá bola majiteľom hradu, bola rodina Thökölyovcov. Za ich správy sa hrad prestaval na renesančné panské sídlo. Na hrade sa narodil Imrich Thököly, neskorší vodca protihabsburského povstania, ktorého mauzóleum sa nachádza v Novom evanjelickom kostole. Posledným majiteľom hradu bol Ferdinand Rueber, ktorého rodina vlastnila hrad ešte pred rodom Thököly.

Hrad v súčasnosti patrí pod Múzeum v Kežmarku a nachádza sa tu niekoľko expozícií. Informujú o vývoji a dejinách mesta Kežmarok a okolia. Atrakciou je expozícia dobovej lekárne, expozícia automobilových a motocyklových veteránov alebo hladomorňa. Kežmarský hrad patrí medzi málo pevností na svete, ktoré nestoja na vyvýšenom mieste. V minulosti mu prirodzenú obranu zabezpečovala vodná priekopa.

Zdroj: Kráľovský Kežmarok – Moderná kniha

V tesnej blízkosti radnice sa nachádza úchvatná stavba reduty, na mieste ktorej kedysi stála strážna veža. Majitelia Kežmarského hradu, Thökölyovci, ju v 17. storočí prestavali na panský dom. Dnešnú klasicistickú podobu získala v roku 1818.

Ako deklaruje latinský nápis na jej fasáde, bola určená pre stráže, hostí a zábavu. Pri prestavbe bola reduta spojená s meštianskym domom na Hlavnom námestí č. 3, na ktorom je renesančný portál s iniciálami S. W. Dnes sa v jej priestoroch nachádza kino a rôzne mestské inštitúcie.

Zdroj: Kráľovský Kežmarok – Moderná kniha

Drevený evanjelický artikulárny kostol

V južnej časti mesta sa nachádza mimoriadne zaujímavá sakrálna pamiatka. Drevený evanjelický kostol z roku 1717, ktorý bol v roku 2008 zapísaný v rámci zápisu súboru ôsmich Drevených chrámov v slovenskej časti Karpatského oblúka do Zoznamu Svetového kultúrneho dedičstva pamiatok UNESCO. Artikulárne kostoly sú sakrálne stavby, postavené na základe dvoch článkov (artikul), ktoré boli prijaté na sneme v Šoproni (Maďarsko) v roku 1681. Tie umožnili výstavbu evanjelických kostolov v určitých stoliciach a mestách Uhorska. Stavebným materiálom bolo výlučne drevo. Ich poloha zvyčajne bývala na nevhodnom teréne (močaristá zem) alebo na potupnom mieste, napríklad v blízkosti krčmy. Aj takýmto spôsobom boli obmedzované práva iných vierovyznaní v Uhorsku, než katolíkov.

Prvý kostol existoval už na konci 17. storočia. Jeho pozostatkami sú krstiteľnica s medeným vekom, náhrobné kamene v podlahe a samotný pôdorys. Nový kostol bol postavený za rekordné tri mesiace. Na jeho stavbu prispeli protestanti z celej severnej Európy. Staviteľom kostola bol tesársky majster Juraj Müttermann z Popradu. Pôdorys je v tvare rovnoramenného gréckeho kríža. Drevená valená klenba spočíva na štyroch barokových krútených stĺpoch. Vraj sa pri jeho stavbe nepoužil jediný železný klinec. Z vonkajšej strany je objekt omietnutý, čo navodzuje dojem murovanej stavby.

Kostol je fascinujúci nielen svojimi monumentálnymi rozmermi, ale aj bohatou maľovanou výzdobou. Tá je mnohokrát prirovnávaná k Michelangelovým výjavom v Sixtínskej kaplnke. K interiérovým skvostom nepochybne patrí bohato zdobený barokový drevený oltár, baroková kazateľnica s baldachýnom, či okná, ktoré pripomínajú okná na lodi. Vzácnosťou kostola je organ, ktorý je najstarší funkčný barokový dvojmanuálový nástroj na Slovensku. Pre svoju unikátnosť zaujal natoľko, že sa stal nosným motívom poštovej známky. Drevený evanjelický artikulárny kostol rozhodne nemožno pri návšteve Kežmarku obísť. Okrem bohoslužieb je pre svoju skvelú akustiku využívaný aj ako koncertná sieň. Jeho interiér bol napríklad kulisou našej najznámejšej vianočnej rozprávky – Perinbaby.

Zdroj: Kráľovský Kežmarok – Moderná kniha

V blízkosti Dreveného artikulárneho kostola sa nachádza Nový evanjelický kostol, ktorý postavili kežmarskí protestanti vo veľkolepom štýle. Starý kostol už nespĺňal prvky bezpečnosti v kontexte statiky, a preto sa pristúpilo k myšlienke stavby nového kostola. Nedá sa prehliadnuť rôznorodosť slohov nielen samotnej červeno-zelenej stavby, ale aj jej priestorov. Neznalý návštevník historických pomerov Kežmarku nevie, či vstupuje do kostola, synagógy alebo mešity. Zmes byzantského, románskeho, renesančného či orientálneho slohu robia zo stavby naozaj unikát svojho druhu. Stavba chrámu trvala neuveriteľných 22 rokov (1872 – 1894), s 11-ročnou prestávkou, podľa projektu známeho viedenského architekta Teofila von Hansena. V tom čase to bol hlavný krajinský architekt a profesor architektúry na Akadémii vied vo Viedni.

Je to monumentálna jednoloďová stavba s rozmermi do dĺžky 80 m a šírkou 20 m. Oltár, s drevenenou sochou vzkrieseného Krista s krížom, sa nachádza na vyvýšenom priestore. Neprehliadnuteľná je stĺpová architektúra, strop delený klenbovými pásmi, či vysoké obloky so šesťcípimi Dávidovými hviezdami. Raritou kostola je Mauzóleum Imricha Thökölyho, majiteľa Kežmarského hradu a vodcu veľkého protihabsburského stavovského povstania. Hoci umrel v Turecku, kde sa presídlil po porážke v boji za náboženskú slobodu, jeho pozostatky boli prevezené do Kežmarku v roku 1906. Sarkofág s jeho pozostatkami sa nachádza práve tu. Vstup do mauzólea pripomína ukážku Kežmarského hradu s renesančnými atikami. Nad dverami je erb rodiny Thököly, po bokoch erbu sa nachádzajú postavy povstaleckých – kuruckých bojovníkov. Nový evanjelický kostol je od roku 1981 zapísaný v registri národných kultúrnych pamiatok. Je symbolickým orientačným bodom mesta.

Zdroj: Kráľovský Kežmarok – Moderná kniha

Neďaleko evanjelických chrámov sa nachádza najväčšia historická školská knižnica v strednej Európe. Dvojpodlažná budova uchováva poklady nesmiernej hodnoty, a to až 150-tisíc zväzkov kníh z mnohých odborných disciplín aj svetových jazykov. Z toho 2 600 kníh pochádza zo 16. storočia. Najväčším donorom bol advokát Teodor Jóni, ktorý knižnici odkázal 38 vzácnych prvotlačí a viac ako 15-tisíc zväzkov kníh.

Knižnica vznikla pravdepodobne spolu s mestskou školou niekedy v 14. storočí, avšak prvá písomná zmienka pochádza z roku 1600. S príchodom reformácie do Kežmarku dostala škola po roku 1531 charakter protestantského gymnázia. Neskôr pri osemtriednom gymnáziu vznikali akademické triedy s katedrou filozofie, práva a teológie, čím sa škola zmenila v rokoch 1787 – 1852 na lýceum. Na území Slovenska boli len štyri lýceá. Bez ich absolvovania nebolo možné pokračovať v univerzitných štúdiách. V druhej polovici 19. storočia sa lyceálne triedy zrušili a škola sa stala opäť gymnáziom.

Jeho študentmi boli mnohí významní dejatelia nielen z našich končín. Priestory lýcea vďaka vynikajúcim pedagógom, ale najmä pre náboženskú a národnostnú toleranciu, navštevovali študenti z celej strednej Európy. Z našich osobností to boli napríklad Pavol Országh Hviezdoslav, Samo Chalupka, Martin Kukučín, Janko Kráľ, Martin Rázus, Ladislav Nádaši-Jégé a mnoho ďalších. Lyceálna knižnica bola využívaná nielen pre potreby študentov. Slúžila taktiež pre verejnosť, čím sa zaradila medzi prvé verejné knižnice v rámci rakúsko-uhorskej monarchie.

Chátrať začala najmä počas druhej svetovej vojny a aj po nej. Opätovnú slávu začala nadobúdať v 60. rokoch 20. storočia a neskôr. V roku 1981 bola vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku. V súčasnosti slúži ako expozícia, ale aj ako študovňa. Zároveň je to sídlo Farského úradu Cirkevného zboru ECAV na Slovensku v Kežmarku.

Zdroj: Kráľovský Kežmarok – Moderná kniha

Gymnázium Pavla Országha Hviezdoslava sídli v historickej budove, ktorá bola postavená, keď kapacita pôvodného kežmarského lýcea už nestačila. Chýbala napríklad kresliareň a telocvičňa.

Budova bola v roku 1893 vysvätená a otvorená. Nasledovali ďalšie dostavby. Budova patrí Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania a je v zozname národných kultúrnych pamiatok Slovenska.

Kežmarská bazilika je nádherná gotická stavba. Pôvodne Kostol svätého Kríža bol v roku 1998 povýšený pápežom Jánom Pavlom II. na Baziliku minor svätého Kríža. Najstaršie časti pamiatky začali písať svoju históriu už v 13. storočí. Bola viackrát prestavaná. Na jej prestavbe, okrem cirkvi a mešťanov, mala veľkú zásluhu aj rodina Imricha Zápoľského, jedného z historických majiteľov Kežmarského hradu. Ukončená bola koncom 15. storočia.

„Crux non sancta tuere“ – „Svätý kríž nech nás ochraňuje“, tak znie nápis nad hlavným vchodom do kostola. Celkovo sa do kostola vchádza až štyrmi vstupmi. Veľkorysá trojloďová sakrálna stavba zaujme svojimi rôznorodými klenbami – sieťovou, hviezdicovou a krížovou. Interiér kostola sa nesie v gotickom slohu. Asi najvzácnejšou časťou kostola je ústredná socha dnešného hlavného oltára – výjav Ukrižovaného Krista, ktorá sa na hlavný oltár dostala koncom 18. storočia. Ide o dielo z okruhu Majstra Pavla z Levoče. Bazilika minor Svätého Kríža v Kežmarku je prvou nemariánskou bazilikou na Slovensku.

Zdroj: Kráľovský Kežmarok – Moderná kniha

Najkrajšia voľne stojaca renesančná veža (kampanila) na Slovensku. Aj takýto prívlastok má kežmarská zvonica, ktorá sa nachádza blízko Baziliky svätého kríža. Ďalšie jej pomenovanie je Zlatá veža – pre jej niekdajšiu zlatú sgrafitovú výzdobu.

Zvonica bola dostavaná v roku 1591 kežmarským staviteľom Ulrichom Matererom a murárom Hansom Steinmetzom. Má štvorcový pôdorys. Zdobí ju renesančná štítková atika s erbami cisárskeho habsburského rodu, Uhorska a mesta Kežmarku. Spodná časť tejto hranolovej stavby je trochu užšia, disponuje dvomi štrbinovými strieľňami. Širšia, horná časť, je vysunutá na konzolách a presvetľujú ju zdvojené a trojité zvukové okná, lemované sgrafitom s motívom delfína, typickým pre obdobie renesancie.

Na zvonici sú tri zvony, ktoré sú majetkom Rímskokatolíckej cirkvi. Zvonicu má v správe mesto Kežmarok. Najstarší zvon je z roku 1525, ktorý bol pred postavením zvonice umiestnený vedľa v Bazilike. Legenda hovorí, že jeden zo zvonov na Zelený štvrtok odlieta do Ríma. Raz sa naň vraj uviazal kežmarský študent Michal Kupecký. Do mesta sa už nevrátil.

Zdroj: Kráľovský Kežmarok – Moderná kniha

Na Hradnom námestí sa nachádza i jedna, s okolitými domami spývajúca vzácna sakrálna pamiatka – Paulínsky kostol, ktorý vznikol na mieste troch domov.

Katolícka menšina dostala toto miesto v roku 1650 od kežmarských protestantov z vďaky za pomoc v boji proti Thökölyovcom, majiteľom Kežmarského hradu. Nad kostolom prevzali patronát paulíni, ktorí boli do Kežmarku pozvaní v roku 1670, a spravovali farnosť až do zrušenia svojho rádu, v roku 1786. Keďže v chráme sa zhromažďovala prevažne slovenská menšina a kázne boli v slovenskom jazyku, už v tejto dobe bol kostol označovaný ako slovenský. Kostol niekoľkokrát vyhorel.

Medzi zaujímavosti tohto jednoloďového chrámu patrí barokový oltár s plastikami svätých Joachima a Anny a taktiež kazateľnica, ktorú zhotovil majster, ktorý tvoril oltár v kaplnke Kežmarského hradu.

Zdroj: Kráľovský Kežmarok – Moderná kniha

V minulosti patrila budova kežmarskej stanice k najkrajším v celom Uhorsku. Postavená bola v rokoch 1914 – 1916, a to podľa návrhu Józsefa Pfinna. Ten vychádzal z vtedy veľmi moderného secesného štýlu (Jugendstill). Stavba bola dekorovaná prírodnými motívmi a vitrážovými oknami. Pozostáva z centrálnej budovy vestibulu, z ktorej vybiehajú do dvoch strán krídla ukončené vyvýšenými prístavbami. Od roku 1981 je železničná stanica zapísaná v registri národných kultúrnych pamiatok

Zdroj: Kráľovský Kežmarok – Moderná kniha

Židovskú kežmarskú komunitu, podobne ako na celom Slovensku, zasiahla 2. svetová vojna veľmi tragicky. Prevažná väčšina bola deportovaná do vyhladzovacích táborov. Tí, ktorým sa podarilo peklo plynových komôr prežiť, našli po vojne svoje majetky arizované a z mesta odišli. Bola to pritom hospodársky aj vzdelanostne vplyvná societa ľudí, ktorá formovala charakter mesta.

V Kežmarku existovala Veľká synagóga, postavená v maorskom slohu. V rokoch 1961 až 1962 bola zbúraná. Židovský cintorín sa nachádza na severnom okraji mesta. Najstarší náhrobok je z roku 1874. Posledný pohreb sa konal v roku 2002. Cintorín je pravidelne udržiavaný a zveľaďovaný vďaka iniciatíve lokálneho občianskeho združenia „Porozumenie“ a podpore Ústredného zväzu Židovskej náboženskej obce.

Zdroj: Kráľovský Kežmarok – Moderná kniha

Fortifikačný systém mesta Kežmarok vznikol pravdepodobne na začiatku 14. storočia. Jeho súčasťou je aj Kežmarský hrad. Mestské múry, ktoré uzatvárali historické jadro mesta, vychádzali z oboch strán Kežmarského hradu. Opevnenie sa tiahlo v dĺžke približne dva kilometre. Priestor vo vnútri hradieb zaberal plochu asi 20 hektárov a lemoval celý jeho pôdorys. Mestské opevnenie pozostávalo z dvoch častí, vyššieho vnútorného múru a nižšieho vonkajšieho múru. Medzi oboma múrmi bola vodná priekopa. Do takto opevneného mesta sa vchádzalo najprv dvoma mestskými bránami – Vyšnou (Hornou alebo Levočskou), ktorá viedla smerom na Levoču a Poprad. Ďalej Nižnou bránou (Dolnou alebo Poľskou), ktorá smerovala na Poľsko. Neskôr pribudla Kušnierska brána. Dodnes sa z mestského opevnenia zachovali len jeho fragmenty.

Zdroj: Kráľovský Kežmarok – Moderná kniha

Tank T-34/85, zvaný tiež Jánošík, nájdete medzi Kežmarským hradom a Garbiarskou ulicou, v mestskom parku. Do parku bol umiestnený v roku 1969. Svojho času patril k najlepším stredným tankom a je pamiatkou na oslobodenie Kežmarku počas 2. svetovej vojny. Každoročne sa tu pri príležitosti spomienok na 2. svetovú vojnu konajú pietne spomienkové zhromaždenia.

Zdroj: Kráľovský Kežmarok – Moderná kniha

Okrem toho, že Alfréd Grosz bol profesorom kežmarského lýcea a významným spišským polyhistorom, bol to predovšetkým tatralóg. Tatry vrúcne miloval a už ako 42-ročný pochodil všetky ich vrcholky. Tatry veľmi propagoval, podnikal túry so svojimi študentami, fotografoval, písal o nich články, ba aj poviedky. Známy bol taktiež svojimi protifašistickými postojmi. Zachraňoval Židov, partizánov, utečencov. Zomrel v roku 1973.

Na jeho počesť bol v Kežmarku sprístupnený park, ktorý nesie jeho meno. Taktiež bola odhalená pamätná tabuľa a bronzová busta Alfréda Grosza. Po profesorovi Groszovi je pomenovaný žľab a pilier v severovýchodnej stene Slavkovského štítu. Takúto poctu má len tento jediný kežmarský rodák.

Zdroj: Kráľovský Kežmarok – Moderná kniha

Areál v blízkosti kežmarských kostolov symbolicky uzatvára Socha Svetlonosky. Nachádza sa v malej zelenej zóne, v Parku Svetlonosky, oproti Novému evanjelickému kostolu.

Zobrazuje ženu s pochodňou v ruke, darkyňu svetla, inšpirovanú antickou mytológiou. Jej originál v nadživotnej veľkosti tu kedysi naozaj existoval. Postavený bol na počesť začiatku elektrifikácie mesta v roku 1894. Originál sochy sa v súčasnosti nachádza v zbierkovom fonde Kežmarského múzea. Replika kežmarskej Svetlonosky bola slávnostne odhalená v decembri 2016.

Zdroj: Kráľovský Kežmarok – Moderná kniha

Neďaleko Nového evanjelického kostola sa nachádza kežmarský historický cintorín, ktorý bol založený v časoch protireformácie. Protestanti totiž museli svojich mŕtvych pochovávať mimo mestských hradieb. Z tohto dôvodu vznikol v roku 1674 dnešný cintorín. Najstarší náhrobok je z roku 1691. Postupne sa rozširoval a od konca 18. storočia doň boli pochovávaní aj katolíci. Zaviedol sa taký zvyk, že napravo od vchodu sa pochovávali evanjelici a naľavo katolíci. Dodržiaval sa do roku 1945. Cintorín sa nachádza na Toporcerovej ulici. Sú tu uložené pozostatky významných osobností mesta. Medzi inými je tu pochovaný Karol Wein, zakladateľ továrne na výrobu ľanu.

Zdroj: Kráľovský Kežmarok – Moderná kniha

Z Hradného námestia sa vraciame opäť na Hlavné námestie. Okrem toho, že toto námestie v neďalekej minulosti nieslo pomenovanie po rôznych politikoch, kým sa vrátilo k pôvodnému názvu, sú pre neho charakteristické malebné meštianske domy z rôznych historických období. Nájdeme tu napríklad dom č. 55, postavený v gotickom slohu z polovice 15. storočia. Známy je aj ako dom zlatníka Daniela Haltza. V súčasnosti sa tu nachádza Expozícia meštianskej bytovej kultúry, filiálka Múzea v Kežmarku. V 19. storočí v dome býval kežmarský rodák Štefan Palcsó (1826 – 1895), pedagóg a spisovateľ, preto sa tomuto domu hovorí aj Dom Palcsóovcov. Múzeum dokumentuje bytovú kultúru meštianskych či šľachtických vrstiev Spiša z rôznych období.

Zdroj: Kráľovský Kežmarok – Moderná kniha

V rokoch 1896 – 1898 vyrástla v tesnej blízkosti Kežmarského hradu chlapčenská meštianska škola. Jej architektúra pripomína tú hradnú. Škola počas svojej histórie mala rôzne zamerania. V súčasnosti je to Základná škola Grundschule.

Zdroj: Kráľovský Kežmarok – Moderná kniha

V juhovýchodnej časti mesta sa nachádza ďalšia sakrálna stavba, historicky najmladšia. Gréckokatolícky chrám Narodenia Presvätej Bohorodičky bol vysvätený v roku 2004, dokončený neskôr. Je postavený v štýle typickej byzantskej architektúry so žltými fasádami.

Zdroj: Kráľovský Kežmarok – Moderná kniha

Historické jadro Kežmarku je stretom úžasných a rozmanitých architektonických štýlov. Nadšenci histórie a umenia tu získajú neopakovateľnú dávku krásy a poznania v podobe množstva kultúrnych pamiatok, malebných domčekov a nepochybne aj príbehov, ktoré sa historicky viažu k mestu. Centrálne námestie má atypické urbanistické riešenie. Je vidlicovitého tvaru, v strede ktorého je umiestnená radnica. Ukončené je neskorogotickým mestským hradom. Centrum mesta je vyhlásené za mestskú pamiatkovú rezerváciu.

Zdroj: Kráľovský Kežmarok – Moderná kniha

Hyacinth Bittner bol jednoducho úžasný. Teda aspoň v roku 1803, keď sa zúčastnil na kráľovských streľbách v Kežmarku a dokázal niečo, pre čo by ho dnes rozvláčili noviny na stránkach určených celebritám. Trafil do terča vzdialeného okolo päťsto metrov. Čo je na tom také úžasné? V prvom rade to, že doň vôbec trafil. Potom to, že jedna z jeho striel doletela najbližšie k stredu terča. A napokon to, že v ten deň sa mu naozaj darilo a do toho nešťastného terča trafil až trikrát! A tak sa aj dnes, po dvestopätnástich rokoch, jeho meno skvie pri každej dierke. Hyacinth Bittner, Hyacinth Bittner, Hyacinth Bittner! Absolútny víťaz.

Časom aj medzimestské hádky vyšli z módy a nahradili ich iné huncútstva. Na Starom trhu v dome číslo 39 visí pamätná tabuľa z roku 2007. Pripomína obdobie silnejúcej maďarizácie, keď vzdelávanie v rodnej reči bolo stále viac obmedzované. Slovenskí študenti si v spomínanom dome založili tajný spolok s názvom Mor ho! Týmto mladým a veľmi bystrím hlavám šlo o to, aby sa poznanie a vedomosti šírili v slovenskom jazyku. Moc úradná dočasne zvíťazila nad šľachetnou ideou a v roku 1912 študentov vylúčila nielen z kežmarského gymnázia, ale aj zo všetkých uhorských škôl. Najbližšie pri Starom trhu je Múzeum v hrade. Skvostom Kežmarku je aj Bazilika sv. Kríža a Drevený artikulárny kostol. V obe sakrálne stavby sú pod ochranou UNESCO. Pre lepšie spoznanie slobodného kráľovského mesta Kežmarok je vhodné nechať sa viesť historickou cestou.

Klietka hanby bola umiest­nená v našom meste na Hlavné námestie v roku 2015 ako atrakcia festivalu Európske ľudové remeslo. Objekt zhotovili vlastnými rukami študenti a majstri kováčskeho odboru zo Súkromnej strednej odbornej školy Bie­la voda v Kežmarku.

Ľudia v minulosti poznali viaceré miesta, ktoré slúžili na pranierovanie, čiže na verejné poníženie za spáchané delikty. Najčastejšie sa na to využíval stĺp alebo klietka. Bolo to praktické pozbavenie cti človeka. Tento druh trestu sa začal v Európe používať na začiatku 13. storočia. V začiatkoch sa ako pranier využívalo základné brvno šibenice, ku ktorému bol odsúdený pripútaný za krk, spolu s tabuľou opisujúcou jeho previnenie. Na Slovensku sa najčastejšie používal drevený alebo kamenný stĺp. Do klietky hanby sa bolo možné dostať za dnes pomerne všedné delikty, ako napríklad ohováranie, cudzoložstvo, opilstvo či nočné bujaré hýrenie. Na nešťastníkov zamknutých v stiesnenom zamrežovanom priestore priamo v centre mesta bolo dokonca dovolené aj pľuvať.

Prvé záznamy o klietke hanby nachádzame v kežmarskej mestskej daňovej knihe z roku 1525, kde sa o nej dozvedáme ako o klietke hanby pre zlé ženy. Spôsob, ako sa tam dostať bol jednoduchý. Ak v minulosti v Kežmarku otca rodiny žena alebo dcéra neposlúchala tak, ako sa patrí a často tak, ako si sám predstavoval, skončila v klietke. Dnes by sme mohli povedať, že mala jedinečnú možnosť vlastnej sebareflexie. Odsúdeným ženám v klietke hanby však nebolo veľmi veselo, keďže si počas svojho pobytu v nej vytrpeli svoje, od pľuvancov po nadávky.

Druhým známym pranierom bol kežmarský stĺp hanby, ktorý bol postavený v roku 1557. Stavby sa vtedy ujal murársky majster Štefan, a to priamo na kežmarskom námestí, za čo dostal v tej dobe až kráľovskú odmenu v hodnote 25 zlatých. Za toľko zlatých sa vtedy dal kúpiť napríklad aj dom. Pranier vydržal v meste 244 rokov, až do roku 1801, keď ho zlikvidovali.

Mesto Kežmarok si v roku 2014 dalo vypracovať dva návrhy na umelecké stvárnenie klietky hanby. Rozhodnúť sa tak malo medzi gotickým a renesančným. Napokon sa rozhodlo, že v Kežmarku bude stáť klietka hanby v renesančnom štýle, ktorého prvky nájdeme na zvonici pri Bazilike svätého Kríža. Tvarom pripomína klietku pre vtáčika, len je podstatne väčšia a jej úloha bola v histórii, ako už samotný názov naznačuje, nie veľmi lichotivá. „V súčasnosti je pre turistov atrakciou a vďačným miestom na fotenie,“ poznamenala Erika Cintulová, riaditeľka múzea v Kežmarku.

Právo meča znamenalo možnosť vykonávať rôzne druhy trestov pre jednotlivé previnenia. Previnilcov – zlodejov, podpaľačov, vrahov a iných lotrov mohli Kežmarčania napichnúť na kôl, lámať kolesom, rozštvrtiť, vešať, upáliť, utopiť a mečom sťať – čo bola pomerne čestná smrť.

Zlodej Bartolomej bol pre krádež obesený, podpaľač Januš priviazaný k stĺpu a upálený. Posledného úmyselného podpaľača upálili v Kežmarku v roku 1767, ale najprv ho milosrdne sťali. Hostinského Jána sťali, pretože zabil cudzinca, ktorý sa u neho ubytoval. Pre slobodnú matku pripravili kamenný veniec – dali ju do vreca s kamením a utopili. Prostitútku z mesta vypovedali, v prípade návratu ju čakal tiež kamenný veniec.

Mesto malo vlastného kata, ktorý dokonca v roku 1677 vypomáhal Ľubici, ktorú zaplavili besné psy. Kat vykonával teda aj úlohu šarhu, a hoci mal tzv. nečisté zamestnanie a jeho deti nesmeli chodiť do škôl alebo sa učiť remeslu, ba dokonca musel bývať mimo mesta, neraz sa stal aj liečiteľom “tajných” chorôb…

Mestská daňová kniha z roku 1525 uvádza, že Kežmarok mal klietku hanby pre “zlé ženy”. V roku 1557 postavil murársky majster Štefan na námestí pranier, za čo dostal odmenu 25 zlatých (v tom čase sa dal za tú sumu kúpiť malý dom!). Pranier – stĺp s reťazou, o ktorú priviazali previnilca, sa zlikvidoval až v roku 1801. Popravisko Aasflecken bolo pod Suchou horou a pripomína ho dodnes územný názov Krvavé pole.

Kežmarčania na rekreáciu a najmä na pešiu turistiku využívajú prímestskú zónu s vyznačeným náučným chodníkom – Lesopark Sever. Jeho dĺžka je 2,4 km. Na 12 informačných tabuliach sa nachádzajú zaujímavosti zo sveta fauny a flóry najbližšieho okolia, taktiež o histórii dotknutého krajinného prostredia. Začína pri soche lyžiara na sídlisku Sever pod hotelom Štart. V lesoparku sa nachádza asi 17 lesných drevín vo veku 80 – 120 rokov.

Dejiny baziliky siahajú do konca 13. storočia. Prvá písomná zmienka o kostole pochádza z roku 1383. V pergamene sa spomína, že na mieste dnešného kostola stála kaplnka z dreva.

Ťažké časy nastali predovšetkým 25. apríla 1433. V tento deň, na sv. Marka, napadli Kežmarok husiti. K plieneniu sa pridal mohutný požiar a neskôr zemetrasenie v roku 1443. Skazy natoľko poškodili kostol, až bolo nutné pristúpiť k celkovej prestavbe.

Listina ostrihomského arcibiskupa z roku 1444 udeľuje štyridsaťdňové odpustky každému, kto navštívi chrám a prispeje na jeho prestavbu. Finančne pomohlo i mesto, no najvýznamnejším sponzorom prestavby kostola sa stala rodina Zápoľských.

Bazilika sv. Kríža patrí medzi najväčšie spišské gotické trojloďové kostoly. Dominantou chrámu je veža postavená okolo roku 1320. V rovnakom období prebehla rozsiahla prestavba, z ktorej pochádza výklenkové pastofórium a sakristia.

INTERIÉR, KTORÝ POHLADÍ OKO A UPOKOJÍ DUŠU

V bohatom interiéri zaujmú predovšetkým gotické klenby. Najzaujímavejšie sú dva pilastre zakončené maskarónmi. Tvár muža symbolizuje deň, svetlo, pravdu a vieru. Ženská tvár na severnej stene je alegóriou noci. Spoločne predstavujú stredovekú polaritu sveta.

Z obdobia okolo roku 1450 pochádzajú časti hlavného oltára. Datovanie vychádza z maľovaných tabúľ. Gotická krstiteľnica z roku 1472 bola zhotovená v kovolejárskej dielni majstra Matiasa v Spišskej Novej Vsi. Na nádhernej senátorskej lavici sa skvie vyrezaný rok 1518. Už o pár rokov neskôr, počas reformácie, pribudol nad kazateľnicou baldachýn. Protestanti chrám užívali, čiastočne upravili, no bočné oltáre neodstránili.

Dominantou kostola je hlavný oltár s umučeným Kristom. Do konca 18. storočia bola socha Ježiša v strede kostola. Keď ju chcel niekto premiestniť, údajne prehovorila: „Človeče, keď si ma sem nepriniesol, tak ma neodnášaj preč.“ Túto legendu svorne zaznačili evanjelickí aj katolícki historici. Autorom sochy je podľa historikov umenia Majster Pavol z Levoče.

Raritou je malý organový pozitív s deviatimi registrami. Pre svoju takmer zachovanú funkčnosť

dnes predstavuje jednu z najvzácnejších slovenských hudobných pamiatok.

V roku 1998 bol kostol pápežom Jánom Pavlom II. povýšený titulom BASILICA MINOR. Stal sa zároveň prvou nemariánskou bazilikou na Slovensku.

ZLATÁ VEŽA

Tak nazývali zvonicu pre jej niekdajšiu zlatú sgrafitovú výzdobu. Je právom považovaná za najkrajšiu kampanilu na Spiši. Renesančná zvonica so štvorcovou podstavou stojí v tesnej blízkosti Baziliky sv. Kríža. Vo vnútri sú na drevenej konštrukcii zavesené tri zvony. Najstarší zvon z roku 1525 má dnes dvadsaťcentimetrovú prasklinu. Dnes vydáva nečistý tón C.

Legenda hovorí, že jeden zo zvonov na Zelený štvrtok odlieta do Ríma. Podľa zachovaných záznamov v roku 1674 takto odletel do večného mesta kežmarský študent Michal Kupecký a už nikdy sa do rodiska nevrátil.

OPLATÍ SA VIDIEŤ

V blízkosti sa nachádza Starý trh (najstaršia obývaná časť mesta), kam sa ľahko dostanete peši priľahlou uličkou. Južne od baziliky sa nachádza radnica s novou fontánou. Milovníkom starobylej krásy odporúčame držať sa historickej cesty, ktorá ich plynulo prevedie tým najkrajším a najhodnotnejším v Kežmarku.

Roky 2. svetovej vojny sa zapísali aj do dejín mestského hradu. V jeho priestoroch po začiatku Slovenského národného povstania sídlilo nemecké vojenské veliteľstvo. Od začiatku septembra 1944 bol v Kežmarku umiestnený štáb, neskôr oporný bod Zvláštneho oddielu z. b. V. 27 so sídlom v Prešove. Príslušníci oddielu v hrade a na iných miestach väznili a vypočúvali zajatých povstalcov a partizánov. Mnohých z nich popravili v rohu hradného nádvoria. Na tomto mieste bol 9. mája 1948 odhalený pamätník, ktorý je od roku 1963 zapísaný v zozname NKP. Dňa 27. januára 1988, pri príležitosti 43. výročia oslobodenia Kežmarku, bol na hradnom nádvorí odhalený nový pamätník. Predstavuje ho socha Vďaka od akademického sochára Ľudovíta Korkoša. Zapísaný v zozname NKP.

V Kežmarskom hrade boli v rokoch 1942 až 1945 sústreďovaní a väznení aj Židia. Odtiaľ boli transportovaní do koncentračných táborov. Pamätná tabuľa pripomínajúca tieto udalosti je umiestnená vo vstupnej hale hradnej muzeálnej expozície severovýchodného traktu. Tabuľu, ktorú zhotovil kežmarský kamenár Jozef Markoči, odhalili 18. októbra 2004.

V Parku Alfréda Grosza na Toporcerovej ulici sa nachádza pamätník venovaný obetiam holokaustu. Je umiestnený na pôdoryse v tvare šesťcípej hviezdy a na mieste, kde stála veľká synagóga. V rokoch 1942 až 1945 v koncentračných táboroch skončilo 1 089 kežmarských Židov. Hrôzy holokaustu z nich prežilo asi sto. Pamätník odhalili 18. novembra 2013 počas Dní židovskej kultúry v Kežmarku. Autormi pamätníka sú Ing. arch. Miloslav Neumann a Ing. arch. Róbert Burger.

Na budove Strednej odbornej školy agropotravinárskej a technickej na ulici Kušnierska brána je umiestnená pamätná tabuľa venovaná 2. československej samostatnej paradesantnej brigáde v ZSSR. Príslušníci paradesantnej brigády sa v polovici februára 1945 začali sústreďovať v Kežmarku a časť brigády bola ubytovaná v budove terajšej odbornej školy. Pamätnú tabuľu odhalili 30. augusta 1969 a neskôr zapísali do zoznamu NKP.

Na starom historickom cintoríne v Kežmarku sa nachádza pamätník venovaný padlým v 1. a 2. svetovej vojne a v Slovenskom národnom povstaní. Pamätník odhalili 30. augusta 1969 pri príležitosti 25. výročia Slovenského národného povstania a neskôr zapísali do zoznamu NKP. Autorom je akademický sochár Ján Korkoš. V roku 2022 bola pred pamätníkom odhalená pamätná tabuľa s menami 25 známych pochovaných vojakov a partizánov. Okrem nich je tam pochovaných ďalších 15 neznámych vojakov a 8 neznámych civilných osôb. Hroby padlých a popravených sa nachádzajú na ploche pred pamätníkom.